na Blog.cz

Už dlhšiu dobu premýšľam nad napísaním tohto článku a rozhodla som sa, že dnes začnem. Či dnes aj skončím tým si nie som istá.

Mimozemšťania. Rada by som po návrate do civilizácie tj. keď začne škola urobila malý prieskum s jednoduchou otázkou: "Existujú podľa vás mimozemšťania?" Nechcem počuť žiadne siahodlhé výklady, dôkazy, nadávky, nič. Chcem len vedieť čo si myslia ostatní z môjho okolia (nebudem predsa pobehovať s anketou po námestí...). Ja odpoviem hneď teraz, aj keď nikoho tým nechcem ovplyvňovať. Podľa mňa existujú. Ja mám samozrejme právo aj na siahodlhý výklad, vlastne mi stačí taká siahodlhejšia veta, ktorú dám pre istotu do úvodzoviek. "Ako môže byť niekto taký arogantný a povýšenecký aby si myslel, že v celom nekonečnom vesmíre, v ktorom sa nachádza neznámy počet galaxií a v jednej z týchto maličkých galaxií sa nachádza naša malá, úbohá slnečná sústava, sme jediná planéta, na ktorej je život?" K tomu dodám pár nezvratných dôkazov a síce je dokázané, že na Marse je život. Schválne koľkí z vás si mysleli, že mimozemšťan musí byť zelený/šedý pidimužík s veľkými očami? Mimozemšťan je čokoľvek živé, žijúce mimo našej planéty (pozemský astronauti sa nepočítajú), teda mimozemšťan je aj tá baktéria nájdená na Marse! Ha! Takže máme tu milión neobjavených planét v nekonečnom vesmíre, niekoľko galaxií a iných slnečných sústav. V našej slnečnej sústave sa život nachádza dokonca na dvoch planétach, takže ja nevidím žiadny problém prečo by mimozemšťania akože niekde v inej galaxii nemali existovať? Ono sa to ľahko zamietne, ale my nemáme technológiu na to aby sme sa do inej galaxie pozreli (kým sme pristáli na to blbom Mesiaci obletovali sme okolo neho niekoľko rokov!), takže čo nevidíme, to neexistuje?

A ešte jeden dodatok. Skúste sa zamyslieť nad tým, že ak mimozemšťania navštívili našu planétu to znamená, že ich je technológia je tak vyspelá, že dokázali preletieť takú vzdialenosť, prečo by sem išli? Majú technológiu miliónkrát vyspelejšiu ako my a sú oveľa ďalej v evolučnom reťazci. Nech hľadám koľko chcem možností, napadajú mi len dve. Jedna je, že svoju planétu si tak zdevastovali, že hľadajú nejakú novú vhodnú na bývanie (veľmi málo pravdepodobné - prečo by mal byť ich organizmus a metabolizmus taký ako náš? Vôbec nemusia dýchať kyslík.). Druhá je, že hľadajú lacnú pracovnú silu, otrokov, keďže sú tak vyvinutí nikomu z nich sa už nechce pracovať a mestá niekto budovať musí. Takže v podstate len jedna reálna možnosť. Určite nás nechcú skúmať a testovať, iba ak overiť či sme pre nich nejaká hrozba a zistiť ako funguje náš metabolizmus. A určite nemajú dôvod prísť sem v miery, pretože vedia, že v boji by sme nemali šancu, tak aký osoh by z nášho priateľstva mali oni? Žiadny. Žiadny štát/krajina neuzavrie mier s inou ak z toho sama neprofituje.

Toto je súhrn mojich myšlienok a názorov. Pravdepodobne nie je celý článok o tom istom a niekde v polovici začínam o niečom inom, téma je rovnaká. Dúfam, že čítanie bolo poučné. Treba sa zamyslieť.

Tak už je po tom. Celý rok som čakala na svoje narodeniny. Nebola som nedočkavá za darčekmi, pretože v našej malej rodine si na to nepotrpíme. Bola som zvedavá, koľko blahoželaní dostanem. Teraz príde to hrozivé číslo. 13. Trinásť ľudí si spomenulo, že mám narodeniny. Sedem kamarátov, štyria členovia rodiny, môj priateľ a jeho mama. Nebolo by na tom nič zaujímavé, keby sa minulý rok toto číslo nevyšplhalo niekam na šesťdesiatku. Ak už viete kam smerujem, máte pravdu.... facebook. Pred rokom som si tesne po narodeninách vymazala dátum narodenia z profilu. Prečo? No mňa osobne vôbec nepotešilo tých 60 želaní, neviem ako vás. Skôr ma to znechutilo a zaskočilo. Akože načo mi píšete? Ja nepotrebujem k pekným narodeninám priania od ľudí, ktorí mi o pár dní na meniny nenapíšu ani mäkké f. Ono totižto meniny vidí v kalendári každý! Jááj, zabudla som, že facebook ich nezobrazí. Ja už naozaj neviem, čo všetko ten facebook bude robiť za vás. O pár mesiacov vám bude zobrazovať, že sa máte ísť osprchovať a nezmizne to, kým nepriložíte svoju pazuchu k monitoru!

Chcela by som len vyjadriť vďaku ľuďom, ktorí si spomenuli naozaj. Členom rodiny (madr, fadr, sistr, grandmadr) a priateľovi. Osobitná vďaka parí kamarátkam (I+L+W). Ešte osobitnejšia vďaka patrí Ivke, kamarátke z detských čias, s ktorou sa už cca 10 rokov nevídam, negratulujem a predsa si to pamätala. Plus pánbožkovým ovečkám zo školy ;) A ďakujem aj zvyšným dvom osobám, z ktorých si jedna nespomenula sama od seba, ale obe mali odvahu napísať.

Dnes trošku netradičný článok.

Moja kamarátka, ktorá býva v Brne má doma párik zakrslých králikov. Samička a samček, ktorý o rok pôjde na kastráciu. Náhodou sa im však podarilo spáriť a teraz majú doma 5 nových členov rodiny. Oba jej králiky sú vychované, naučené behať po byte, chodia na mačací záchod a sú navyknuté aj na iné zvieratá (dve mačky). Maličké králičky sú čerstvo narodené, ešte majú zlepené oči, no už teraz sú privykané na ľudský dotyk, na ruky, na iné zvieratá. Jednoducho budú plne socializované. Týmto článkom jej chcem pomôcť nájsť nový domov pre každého králika.

Výhodou pri kúpe od takéhoto majiteľa je to, že sa nemusíte báť, že váš králik bude zúrivá hryziaca beštia, prípadne chorľavý. Obaja ich rodičia sú očkovaní.

Pre záujemcov existuje aj stránka, na ktorej nájdete všetko o rodičoch, mlaďatkách, aj chovateľoch.

Chýba mi stredná škola. Chýbajú mi tí ľudia, ktorých som denne stretávala na chodbách. Aj keď som sa s nikým z nich nikdy nepriatelila, vedela som, že existujú, že chodia do tej istej školy, že raz budú maturovať a ich fotky zostanú visieť na table. Na mená ľudí, ktorí ma zaujmú mám dobrú pamäť a baví ma aj dnes vedieť, kde študujú, ako sa im darí a ako vyzerajú po toľkých rokoch. Aj keď som ich poznala len z videnia. Niekto to možno nechápe, ale ja nedokážem len tak zavrieť jedny dvere, vstúpiť do ďalších a zabudnúť čo bolo predtým. Je to úplne choré, keď si každý deň spomeniem aspoň na jedného z tých ľudí? Nikdy sme sa spolu nerozprávali, ale aj tak si na nich spomeniem, či už po mene, alebo po prezývke, ktorú sme im dali keď sme mali 15 rokov. Viem, že veľa mojich spolužiakov dokonca zabudlo aj na tých, s ktorými sedávali každý deň v lavici a odpisovali od nich na písomkách... ja nie, nezabudla som ani len na tie kuchárky a upratovačky, školníkov, vrátničku, ani na tých, ktorí boli mladší o 4 roky a neustále nám vrieskali v šatni pri skrinkách, ani na sestriných spolužiakov zo základnej školy - dokonca aj tých poznám po mene a dodnes by som ich na ulici spoznala.... oni však mňa nie. To je ten zvláštny pocit, ktorý mám teraz v sebe. Spoznal by ma niekto z nich? Osem rokov som chodila do tej istej školy. Vie niekto z nich moje meno? Zdám sa im na ulici aspoň trochu povedomá? Ktovie... viem len to, že ja nikdy nezabudnem na Petra H...., ktorý ešte v škôlke skákal po posteli. Ani na Filipa K..., ktorý mi v škôlke ukazoval malíček, po ktorom mu prešla korčuľa. Ani na Zuzanu N..., ktorá na fotke zo škôlky vyzerala smiešne. Ani na to malé blonďavé dievča, ktoré v škôlke cez obed zjedlo najprv tvaroh a až potom závin, aj keď nám to učiteľka prikázala opačne a potom sa pozvracala. Ani na Ľuba M..., s ktorým som chodila do škôlky, vždy sa bil a na brannom padol do kravského lajna. Ani na Natáliu, ktorú som nikdy nemala rada a musela Ľubovi požičať nohavice. Ani na dvojičky, ktoré chodili do triedy s mojou sestrou, ani na ich brata Igora, ktorý spal vedľa mňa v škôlke a prdel. Ani na Mareka M..., ktorý bol do mňa zaľúbený od škôlky až kým som v piatej triede na základke neodišla na inú školu. Ani na Martina S...., ktorý bol do mňa zaľúbený v škôlke a ja som ho preto neznášala. Ani na Marekových kamarátov, ktorí mi dennodenne pripomínali, že "je do mňa." Ani na Katku B..., Ivanu S...., Sandru Š...., Danielu H...., Anku B...., Peťu K...., s ktorými som sa kamarátila štyri roky na základnej škole. Keď som prestúpila na inú školu, asi zabudli... nie všetky, ale tie čo boli "najlepšie kamarátky" áno. Dokonca nezabudnem ani na Petra P...., ktorý chodil so mnou len do prvej triedy, pretože prestúpil na inú školu, pozvracal sa na lavici a potom som ho stretla na jednej párty keď som mala 17 (o 11 rokov neskôr) a nepamätal si ma. Nevedel kto som, nieto aby si pamätal moje meno. Ja som však jeho meno vedela presne a bol dosť v šoku, keď som mu to povedala. Potom sme sa bozkávali. Pravdepodobne to meno nevie dodnes. A čo takí Dominik H... a Jakub J... aj vás si pamätám, aj keď ste boli so mnou v triede len zo dva roky na základke (práve som si pozrela na FB Dominika H..., toho by som teda nespoznala, aj keď úsmev má stále rovnaký, je z neho dospelý muž a ja si ho pamätám ako 7 ročného chlapca). Ďalej to už nie je také podstatné, pretože to sú už spomienky mladšie ako 10 rokov a to nie je také ohromujúce. Ale aj tak si ich všetkých pamätám.... všetkých.

Už do tejto rubriky dlho nič nové nepribudlo (konkrétne od roku 2008). Uff! Naozaj sú to už tri roky? Samozrejme to neznamená, že ma už problematika týrania zvierat nezaujíma, len som možno splynula s davom a so zavretými očami je predsa svet krajší. Všade sa objavujú nové prípady týrania, množenia, zabíjania a zlého zaobchádzania so zvieratami. Každý večer v televíznych novinách uverejnia minimálne jeden taký príspevok a preto to ani nesledujem (no možno sledujem a ešte vždy zostávam po každej takej reportáži šokovaná, kam je až človek schopný zájsť). Na dnes som vybrala jeden článok skôr z histórie, ale nie je vylúčené, že aj teraz niekto robí niečo podobné (a znova sa do žiadneho väzenia nedostane!).

Sergey Bryukhonenko bol sovietsky vedec žijúci v rokoch 1890 - 1960. Podľa wikipédie je preslávený vývojom primitívneho prístroja, ktorý simuluje srdce a pľúca. Prístroj bol používaný v sérii experimentoch (akosi sa zabudli zmieniť v akých experimentoch!) a po jeho smrti mu dokonca udelili Leninovu cenu (v ZSSR to bola jedna z najvyšších foriem vyznamenania v oblasti vedy, techniky, literatúry, umenia a architektúry). Ľudia si často pokladajú divné otázky. Napríklad, či je možné aby existoval Vec ako v rodine Adamsovcov, alebo či by existovala len samotná hlava! Ja si síce také otázky nepokladám a nieto ešte aby niekto skúšal, či je to naozaj možné! Ale bohužiaľ, nájdu sa aj takí ľudia a práve k nim patrí náš vedec Sergey Bryukhonenko! Sergey amputoval hlavu svojmu psovi a napojil ju na svoj stroj, simulujúci srdce a pľúca. V roku 1928 predviedol tento pokus pred medzinárodným obecenstvom odborníkov, ktorí neverili vlastným očiam. Aby dokázal, že napojená hlava je funkčná, ukázal odbornému obecenstvu, že dokáže reagovať na rôzne stimuly. Jeho "vystúpenie" si môžete pozrieť v priloženom videu.

NIE! Nepozerala som to a ani nemienim! Videla som prvých pár sekúnd a stačilo mi!

Zdroj: http://en.wikipedia.org/wiki/Main_Page a

Bolo to ťažké. Vždy je ťažké niekoho opustiť. "Neodchádzaj!" zakričala, "prosím," zašepkala. Nedokázal jej ani odpovedať. Stál. Ticho stál a pozeral do zeme. Jej oči ho sledovali. Jej nádherné hnedé oči. Oči, ktoré si pre neho vyplakali už toľko sĺz. Zvládol len tlmený nádych, otočil sa a pomaly za sebou zavrel dvere. "Nieeee!" nočné ticho preťal jej výkrik. "Niee-ee-ee," zavzlykala a spustila sa na zem. Slzy, veľké ako hrachy, padali na dlážku a ona len sedela s rukou natiahnutou k dverám. Nemohol. Už viac nedokázal živiť v sebe to maličké svetielko nádeje, že to ešte bude dobré. Nebude. Nič už nebude také ako predtým. Ten prekrásny ošiaľ lásky pominul a ostal len on a ona. Nebolo už nijaké my. Aj keď chcel. Toľkokrát sa pokúšal znova milovať. Nešlo to. Cíti bolesť už len pri pomyslení, že by to mal znova podstúpiť. Chcel by. Ako strašne by ju chcel znova pohladiť. Nežne, zľahka, s láskou. Usmiať sa na ňu a vášnivo ju bozkávať. Krásna predstava. Alebo skôr spomienka. Nezabudne na ňu. Nikdy. Možno nevyroní pre ňu toľko sĺz, možno nebude vyzerať utrápene, možno neschudne a nestratí na chvíľu vôľu žiť, predsa to bolo pre neho ťažké. Možno ťažšie ako pre ňu.

Ak aj vy patríte ku skupine ľudí nazvaných strachopudi, tento článok Vás neoboznámi s ničím novým. Milujem prírodu. Milujem les. Milujem zvieratá. Všetko má ale jedno veľké ale. Som strachopud. Predtým som taká nebývala a netuším kedy nastal ten zlom. Pri každej prechádzke po lesnej cestičke (môže byť aj asfaltová) som nesvoja, pokiaľ sme v skupinke len dvaja, traja. Obzerám sa, počúvam zvuky, hľadám v blate stopy a za každou zákrutou očakávam ručiaceho medveďa, alebo bežiaceho diviaka. Okrem medveďov a diviakov mi naháňajú strach aj divé včely, osy, ovady a sršne. Toto sú dôvody, prečo sa bojím ísť na lesnú prechádzku. Ako rada by som išla bez strachu. Práve pre to, že mám taký strach, neustále skúmam ako sa v situácii, v ktorej stretnem medveďa, diviaka, správne zachovať.

Medveď sa vyskytuje vo všetkých hornatých trvalo zalesnených oblastiach. Obýva ihličnaté a zmiešané lesy v horských polohách, kde je dosť tichých a ťažko prístupných zákutí s bralami, vývratmi a inými úkrytmi, ale aj dosť vody a rúbanísk s lesnými plodmi. Je samotár. Hranicu svojho teritória si medveď označuje pazúrmi na kmeňoch stromov a záhryzmi. V zime od napadnutia snehu až do marca prežíva v nepravom zimnom spánku, ktorý občas prerušuje. Medvede, ktoré sa nestihnú na zimný spánok dostatočne pripraviť sú pre ľudí najviac nebezpečné, pretože ak ich prekvapí sneh, zaľahnú kdekoľvek. Medveď je všežravec, zdochlinár a ľahko si zapamätá miesto, kde našiel odpadky a zvyšky jedla. Majú veľmi dobrý čuch, sluch a v rovinatom teréne zavetria človeka na 5 km. Majú lepší zrak ako ľudia, ale nehybný predmet majú problém rozoznať. Dokážu bežať veľkou rýchlosťou, sú dobrí plavci, lezci. Jedným úderom laby dokáže zabiť hovädzí dobytok. Medveď je šikovný a dokáže otvoriť dvere, okno, konzervu aj rozviazať jednoduchý uzol.

Na turistike v oblasti, kde sa vyskytujú medvede treba byť ostražití (to ja som). Nedávajte si žiadny parfém, lak na vlasy ani iné prípravky, ktoré cítiť na diaľku. Rozprávajte sa, alebo si spievajte. Nepúšťajte psa ďaleko od vás, môže nechcene prilákať medveďa. Na medveďa nekričte! Ak kráčate proti vetru, kráčajte pomaly.

Ak ste medveďa stretli, hlavne zachovajte pokoj. Ak sa nespráva agresívne a nenachádza sa rovno pri vás, pomaly sa otočte a vráťte sa tam, odkiaľ ste prišli. Nič po ňom nehádžte - nikdy nie jedlo! Pozorujte ho - nie priamo do očí! Ak ide medveď za vami, pokúste sa ho odohnať. Natiahnite ruky nad hlavu (aby ste vyzerali vyšší) a prehovorte hlasným, hlbokým a hrubým hlasom. Neskúšajte utekať - dobehne vás. Ak vás stále prenasleduje, odhoďte napríklad ruksak (jedlo nie!), aby ste ho zmiatli. Nelezte na strom - museli by ste vyliezť aspoň do 4-5 metrov, aby vás nemohol nasledovať. Ak vás napadne, ľahnite si tvárou k zemi, dlaňami si obopnite krk a kolenami si chráňte brucho. Nehýbte sa. Tieto rady vám môžu pomôcť, ale ak sa medveď rozhodne vás zabiť, je to jedno, podarí sa mu to. Na fotke je medveď hnedý. Zvuky medveďa si môžete vypočuť v jednom z odkazov, uvedených v zdroji.

Diviak sa dnes vyskytuje prakticky všade. Pre nás, bojkov, je užitočná informácia, že diviaky sú aktívne skoro ráno, podvečer a v noci. Pre mňa záhadou ostávajú diviačie stopy. Ako rozoznať stopu diviaka od stopy srnky. Diviak má v stope vždy otlačené štyri prsty. Srnky/ jelene len v prípade blata a mäkkej pôdy. Stopa diviaka je široká 4-6 cm, dĺžka kroku je 33-43 cm a šírka rozkroku je 10-20 cm. Diviak je stádový živočích, len staré samce žijú osamote. Cez deň diviaky odpočívajú v skupinách a pohybujú sa veľmi potichu. Ak niečo zavetria s hrmotom odbehnú. Nevydržia dlho bežať, len niekoľko sto metrov. Keďže majú malé oči, na zrak sa nespoliehajú. Ak si chcete vypočuť zvuky, ktoré vydávajú diviaky (len pre zaujímavosť, pretože krochkanie určite poznáte), pozrite zdroj. Na fotke je mladý kanec a diviačí trus.

Dúfam, že tento úryvok niektorým bojkom pomohol. Ak nie, prečítajte si zdrojové články, poprípade dodajte vaše postrehy.

Zdroj:

zdroj: http://cakecentral.com a www.google.sk